.

Kniha návštev

Greek Hoplites

Môj banner HTML

Shoutboard

Počasie

Predpoved pocasia :: www.meteo.sk

Aténska Akropola


Aténska Akropola


Ak dnes hovoríme o akropole, bežne tým myslíme Akropolu v Aténach. Málokto si pritom uvedomí, že slovo samo osebe znamená asi toľko ako "vyšehrad". Svoju vlastnú akropolu malo totiž každé významnejšie grécke mesto, ktoré vyrástlo okolo nejakého ústredného pahorku, slúžiaceho ako prirodzené jadro mestského opevnenia.
Na začiatku aténskej histórie v mykénskom období plnila i aténska Akropola úlohu opevnenej mestskej citadely. V prvom tisícročí pred naším letopočtom sa však stala posvätným návrším s monumentálnymi, už zďaleka viditeľnými chrámami, ktoré sa dvíhali 60 až 80 metrov nad príbytkami obyčajných smrteľníkov.
Hlavným božstvom uctievaným na Akropole bola patrónka Atén a polostrova Atiky bohyňa Aténa. Jej atribútom bola jednak sova - symbol múdrosti, jednak posvätný had - stelesnenie jej funkcie ochranného božstva Atiky. Archeologické výskumy odhalili na Akropole stopy malej Aténinej svätyne pochádzajúcej už z čias okolo roku 700 pred naším letopočtom. V nej bol uctievaný Aténin kultový obraz z olivového dreva - starobylá soška, ktorá sem podľa povesti kedysi spadla z neba. Aténčania túto sochu obliekali do vlneného rúcha (peplos) a zdobili šperkami. Každý rok vo sviatok Plyntérií (z plynein - prať) z nej snímali rúcho aj ozdoby a odvážali ju k moru na očistenie, aby nestratila svoju kultovú silu. Raz za štyri roky počas náboženských slávností nazývaných Veľké Panaténaje, ktorých súčasťou boli športové a umelecké súťaže, bohyni rúcho vymieňali.
Aténiným kultovým partnerom bolo na Akropole miestne božstvo znázorňované často v podobe hada a pôvodne nazývané Erichthonios. Zrod Erichtónia sa vysvetľoval dosť kuriózne. Boh ohňa Hefaistos, vášnivo túžiaci po panenskej bohyni Aténe, ktorá mu stále unikala, uronil pri jednom takomto márnom pokuse mužské semeno do zeme. Oplodnená pôda zrodila po čase Erichtónia. Bohyňa zeme Gaia potom zverila dieťa Aténe a tá ho odovzdala v zakrytom košíku trom dcéram aténskeho kráľa Kekropa. Zakázala im však, aby sa pozreli dovnútra. Dve z nich, zvedené zvedavosťou, veko odkryli, a keď zbadali podľa jednej verzie dieťa strážené hadmi a podľa druhej dieťa s hadím chvostom, veľmi sa zľakli a pri bezhlavom úteku sa zrútili z Akropoly.
S Erichtóniom býva často stotožňovaný legendárny aténsky kráľ Erechteus, údajný víťaz nad neďalekým mestom Eleusína, ktorého usmrtil boh mora Poseidón. Tieto mýtické postavy sa neskôr v Aténach akoby spojili do kultu jedného božstva. Na Akropole mu bol zasvätený chrám zvaný Erechteion. Zároveň sa pritom ukazuje, že kult Erichtónia - Erechtea bol tesne zviazaný s kultom Poseidóna, ktorý si kedysi tiež robil nárok na Atiku a napriek Aténinmu víťazstvu sa tešil náboženskej priazni obozretných Aténčanov.
V pomernej úplnosti sa na Akropole zachovali len štyri staroveké stavby: Propylaje, chrám Atény Niké (Víťaznej), Partenón a Erechteion. Ostatné budovy, ako aj celý rad ďalších svätýň, oltárov a sôch, o ktorých sa zmieňujú antickí autori, zmizli v priebehu stredoveku a raného novoveku. Takisto aj vlastný povrch Akropoly, v staroveku starostlivo udržiavaný, nesie na sebe stopy dlhého pôsobenia poveternostných vplyvov a nezáujmu neskorších pánov Atén.
Obdivuhodná architektonická jednota Akropoly ja daná tým, že všetky dochované objekty vznikli v krátkom časovom rozmedzí, zhruba medzi rokmi 450 - 405 pred n. l. Počiatky monumentálnej výstavby na Akropole však spadajú už do obdobia po vyhnaní Peržanov z Atiky v roku 479 pred n. l. Atény vtedy stáli na čele protiperzského námorného spolku, ktorý mal svoje centrum na ostrove Délos. Po tom, ako ostatní členovia spolku začali považovať za výhodnejšie plniť svoje povinnosti odvádzaním poplatkov, než vystrojením vojska, získali Aténčania v Délskom spolku rozhodujúce mocenské postavenie a v roku 454 premiestnili spolkovú pokladnicu do Atén. Keď roku 445 uzavreli Peržania s Délskym spolkom mier a niektorí z jeho členov sa chceli z aliancie vyvliecť, Atény ostro zakročili a dali im jasne najavo, že spolok považujú za súčasť svojej námornej ríše. Peniaze teda plynuli do aténskej pokladnice aj naďalej a mohli byť popri iných účeloch využívané na veľkolepú prestavbu Akropoly.
Prvá polovica 5. storočia pred n. l. bola poznamenaná mimoriadnou politickou, ekonomickou a kultúrnou aktivitou významného demokratického aténskeho štátnika Perikla (zomrel roku 429 pred n. l.). Premena Akropoly pod jeho vedením sa spočiatku nestretla s veľkým nadšením. Práve naopak, mnoho Aténčanov protestovalo proti takémuto rozhadzovaniu peňazí na zbytočne luxusné stavby, keď sa mohli použiť na potrebnejšie veci. K nespokojným občanom sa ihneď pripojili Periklovi politickí protivníci, v prvom rade aristokrati. Veci sa vyhrotili do takej miery, že sa proti jeho márnotratnosti postavil aj ľudový snem. Podľa spisovateľa Plutarcha však vtedy Perikles oponentom pohrozil, že bude výdavky na stavby niesť sám, no dá na ne vytesať len svoje meno, a to zabralo.
Niet pochýb, že stavby boli na vtedajšie pomery naozaj drahé. Len ústredný chrám Partenon stál 700 talentov a kultová socha bohyne Atény zo zlata a slonoviny 900 talentov. Za jeden talent sa pritom dala postaviť vojnová loď. Na druhej strane však Plutarchos dodáva, že práce na Akropole poskytli zamestnanie množstvu nádenníkov a robotníkov, dodávateľom stavebného materiálu a iným, čo dohromady tvorilo desaťtisíce ľudí. A to sa nezmieňuje o otrokoch.